Na septembrovej Dráve

Na septembrovej Dráve

Popoludní sa v diaľke zjaví železničný most. Napínam zrak: polovica rieky je zatarasená zemným násypom a tristo kubíkov vody za sekundu sa tlačí zúženým miestom. Horúčkovito dopádlujem ku brehu, chytím sa lomového kameňa a špekulujem, čo teraz. Za mostom rozoznávam len spenenú vodu. Nakoniec sa odrazím do prúdu a pádlujem ostošesť, aby som prešiel pomedzi prostredné piliere. Veď je to len rýchlejšia voda, upokojujem sám seba. Vtom počujem krik. Na násype sa objaví chlap v montérkach a niečo volá. Pribehnú k nemu ďalší dvaja a dívajú sa na kanoe uháňajúce ku pilierom ovenčeným rozbúrenou vodou, ale ja už nemám na výber; zostáva mi držať sa špičkou napred. Voda ma unáša rýchlosťou aspoň 8 uzlov a ja dúfam, že neskončím napichnutý na starej železnej konštrukcii, v konároch ponorených stromov alebo plávajúc o život s výstrojom roztrúseným po celej Dráve.

~ ~ ~

Vo štvrtok ráno kľučkujem bratislavskou rannou špičkou s kanoe na streche smer juh. V aute mám zbalené potraviny na 4 dni, stan dvojku, 10 litrov vody v bandaskách a 3 pádla. Predpoveď počasia je na koniec septembra ideálna, babie leto a bezvetrie. Dúfam, že komáre už skončili sezónu a rozmýšľam, čo značí stav -300 cm na vodomernej stanici Terezino Polje.
O tri hodiny zastavujem v dedine Donja Dubrava, 20 kilometrov za maďarsko-chorvátskou hranicou. Mám pocit déjà vu, keďže miesto už poznám z Google Street View a teraz som tu, na brehu Drávy. Vybehnem z auta a odľahne mi: rieka je plná čistej zelenej vody, plynúcej príjemným tempom. 10 kilometrov povyše je priehrada a cez deň púšťajú nahromadenú vodu cez turbíny. Zložím z auta kanoe a vybalím veci, naložím loď a keď mi rybár spraví fotku zo štartu, odrazím sa do prúdu. Dúfam, že fordku nájdem o štyri dni na rovnakom mieste, ale už prechádzam popod most a civilizáciu po oboch stranách rieky vystriedajú lesy.

Spočiatku som trochu nervózny: Dráva na chorvátsko-maďarskej hranici je poslednou divokou riekou v Európe a po desaťročia bola súčasťou železnej opony, spoza ktorej číhal krvavý pes Tito. Čo ak bude rieka neprehľadná, prúd prirýchly a tok zatarasený vyvrátenými stromami? Alebo vodný stav -300 centimetrov značí, že budem ťahať kanoe dole plytkou vodou pomedzi kdejaké prekážky a odpadky. Ostré skaly mi rozpárajú brucho kanoe a nakoniec ma chmatnú maďarskí hraničiari a uvrhnú do arabsky džavotajúcej cely vo Veľkej Kaniži. Plavba je však bezproblémová: rieka je široká sto metrov, rýchlosť prúdu tak akurát, na dno ani nedovidím a na zalesnených brehoch niet ani nohy.
Po hodine pristávam na štrkovom ostrove pri sútoku Drávy s Murou. Prírodná scenéria je úžasná: pod tyrkysovou oblohou s bielymi oblakmi sa zlievajú dve rieky s číročistou vodou, brehy lemované lesmi so začínajúcim jesenným nádychom. Vyplavené stromy pripomínajú kostry prehistorických oblúd. Zopár kilometrov proti prúdu Mury na maďarskej strane sú zvyšky pevnosti z čias Mikuláša Zrínskeho. Keď v roku 1664 turecká presila vypudila zúrivo bojujúcich Chorvátov za rieku, víťazi mŕtvolami naplnili pevnostnú studňu a Novi Zrin vyhodili do vzduchu.

Voda prúdi rýchlosťou asi ako Dunaj nad Bratislavou. Štrkové pláže sa objavujú striedavo na obidvoch stranách rieky. Tok občas rozdelí zalesnený ostrov. Žiadni ľudia, žiadne otravné motorové člny, žiadne odpadky na brehu, iba lesy a lesy, niekedy skrývajúce vyschnuté ramená pokryté štrkom a popadanými listami. Okrem vzrušujúcej epizódy pod železničným mostom medzi Koprivnicou a  Kanižou je plavba bezpečná a pohodlná: zastať sa dá takmer hocikde a obklopuje ma úplná divočina. Podvečer zakotvím na plytčine pri ľavom brehu, vyložím kanoe, postavím stan a o pol deviatej už navečeraný zaspávam, počúvajúc žblnkanie vody v koreni vyvráteného stromu. V noci sa mi sníva, že voda stúpa a stúpa, až sa zobudím. Vyleziem do noci osvetlenej mesačným svetlom a rieku takmer nespoznávam; voda ustúpila a pozdĺž brehu sa černie široký pás mokrého štrku. Oblečiem si takmer všetko, čo mám a trasúc sa zaleziem do letného spacáku.

Zima ma zobudí ešte pred východom slnka. Hladinu pokrýva hmla. Chcel by som scénu nafilmovať z kanoe, ale kým si rozmyslím, či dať loď na vodu alebo raňajkovať, hmla zmizne. Kým mi vyschne stan, varím si kávu k makovníku. Dráva je ako v rozprávke: rýchlejšie úseky sa striedajú s bielymi štrkovými ostrovmi, skryté ramená sa černejú v lese a mojou jedinou starosťou je kolísajúci mobilný signál Hrvatskeho Telekomu. Po dni konečne vidím človeka: starý pán sedí s udicou a vedrom pri nohách na trávnatom brehu. Zastavím poniže a chvíľu sa rozprávame, on chorvátsky a ja slovensky. Vraví, že ryby v hrúbke nohy, ktoré občas zazriem pri štrkovom dne, sú sumce a že plávať v prúde je kvôli ostrým konárom nanajvýš nebezpečné. Čiastočne ponorené stromy sú iba kde-tu a dá sa im ľahko vyhýbať. Občas na dne vidno staré kmene striebristej farby, zapadnuté do štrku a pripomínajúce telefónne stĺpy. Obedujem na plytčine v strede rieky, ktorá vyčnieva nad hladinu len zopár centimetrov.

Podvečer nachádzam výborné miesto na noc. Rameno s tečúcou krištáľovo čistou vodou sa pripája na hlavný tok a v mieste spojenia sa štrkové dno strmo láme do zelenej hlbočiny. Prúd je pri brehu mierny, lebo od hlavného prúdu ma tieni podlhovastý ostrovček. Stan postavím v priehlbine medzi trsmi trávy a idem si zaplávať. Keď vyjdem holý z Drávy v zapadajúcom slnku, počujem chichot: dve maďarské dievčatá z neďalekého Vízváru si prišli zahádzať skaly do vody. Poučený zo včerajška si po večeri oblečiem takmer všetko a zaleziem do spacáku.

Ráno si privstanem kvôli hmle na hladine a chvíľu sa preháňam po rieke v prázdnom kanoe. Tábor stojí v tieni vysokého lesa, tak sa presťahujem na štrkový ostrovček v rieke a suším veci od rannej rosy. Rieka je o poznanie kľudnejšia, ľavý breh občas tvoria hlinené útesy a párkrát zastanem na dokonalej pieskovej pláži. Kde-tu sa objavujú drevené stavby na koloch, prístrešky s lavičkou, dokonca potopené železné riečne lode. Ráno prejdú popri mne dvaja mladí na paddleboardoch, ale po zvyšok dňa nestretnem ani človeka. Po 30 kilometroch ležérneho pádlovania s mnohými odpočinkami a skúmaním bočných ramien zastavím na brehu s hlineným zrázom a nízkym trávnikom; konečne sa nemusím báť, že mi v noci voda vezme loď. Je tam aj prístrešok s lavičkou a stolom, takže budem pohodlne jesť. Zaujímavé, ako je človeku potrebná stolička a stôl. Pri západe slnka ide hore prúdom motorový čln s chlapmi v khaki tričkách a bicepsami ako moje stehno: maďarskí alebo chorvátski vojaci. Pripravujem sa na ostrý výsluch, ale posádka mi len zamáva. Cez deň som videl kotúče ostnatého drôtu siahajúce až do vody a je mi jasné, že hranica je dobre sledovaná. Za chvíľu sa pristaví chlap s rodinou: koncom osemdesiatych rokov tu slúžil ako juhoslovanský pohraničiar a teraz vláči ženu a syna po známych miestach. Rozhovor zo živými ľuďmi mi robí dobre; faganovi ponúknem výlet po rieke v kanoe, ale on sa chytí mamy za nohu a zavrtí hlavou. Nastáva posledná noc výpravy a ja zaspávam za štekotu psov v neďalekej dedine.

Ráno si privstanem, pretože chcem čo najskôr doraziť do cieľa, ktorým je hraničný priechod Barcs – Terezino Polje. Je nedeľa, som 100 kilometrov od auta a musím si niekde uložiť loď a nejak sa vrátiť k autu. Rieka pod ranným slnkom pokojne plynie širokými zákrutami a o dve hodiny vyťahujem kanoe za mostom na piesočný breh.


Loď a veci sa mi podarí odložiť do dvora hneď v prvom dedinskom dome. Následne stopujem: z Terezino Polja do Virovitice, z Virovitice do Lozanu, z Lozanu do Pitomače, z Pitomače do Durdevacu, z Durdevacu do Koprivnice a tam už neriskujem a beriem si taxi do Donjej Dubravy. Je po západe slnka a z postávania na zastávkach a benzínových pumpách som unavenejší, než keby som pádloval celý deň proti prúdu. Fordka poslušne čaká na mieste a v začínajúcej noci absolvujem celú stopovaciu anabázu v opačnom smere. V Terezinom Polje naložím kanoe na auto, s vďakou odmietnem ponúknuté pivo a o druhej ráno som v Bratislave. S expedíciou som načisto spokojný: nič mi neuplávalo dolu vodou, vitamínu D mám dosť do Vianoc a na lodi nie je žiadny nový škrabanec. Celkový dojem z krásnej rieky vystihol chorvátsky básnik Pajo Panižaj: vu Zagrebu mi je glava, a čez srce dere Drava…

 Text a foto Juraj Vanovčan

4 odpovědi na “Na septembrovej Dráve”

  1. Malý fact check: prečo nazývaš Dravu poslednou divokou riekou v Európe? Sú na nej priehrady, a to ju robí nedivokou, regulovanou. A že posledná…. Čo taká Vjosa? Článok výborný a tiež nevylučujem kopírovanie trasy 🙂

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *