Tam za riekou je Ostrihom

Potisnem kanoe na hlbokú vodu, nastúpim bosou nohou a druhou odrazím od brehu. Chopím sa čerešňového pádla, vyrobeného podľa indiánskeho vzoru kmeňov z východného pobrežia a uspokojene rozbehnem naloženú loď po hladine. Tradičný stres pred výpravou sa za niekoľko sekúnd rozplynie: či som nezabudol hrnček, powerbanku, dva zapaľovače, zubnú kefku či sieťku na hlavu proti komárom, je už fuk. Ďalšie tri dni na Dunaji platí pravidlo, čo nemáš, to nepotrebuješ.

Pocit uspokojenia znásobuje, že je piatok poobede, predpoveď na víkend je májových 23 stupňov a bezvetrie. Hladina Dunaja v Bratislave má cez 4 metre, takže budem mať slušný prúd; kým Dunaj cez mesto prúdi aj 15 km/h, na Podunajskej nížine spomaľuje a najhoršie je, ak sa o kanoe oprie východný vietor. Vtedy sa „splav“, v predstavách civilného obyvateľstva bezprácne spúšťanie sa po Malom Dunaji s dvoma promile, mení na úpornú drinu. Na mojom splave nie je nič civilné: do rebier ma štuchá hrozivý čierny nôž, model MACV SOG (Military Assistance Command, Vietnam – Studies and Observations Group), na večer mám zbalené maskovacie nohavice vo vzore ERDL, vlnený britský pulóver a púštne bojové boty (keď vás dohryzú komáre na členkoch medzi nohavicami a teniskami, tiež si vezmete). Skrytým tromfom sú tri lepenkové krabice, obsahujúce armádne potravinové dávky Bundeswehru. Za tri dni plánujem byť v Ostrihome, kde ma vyzdvihne brat.

Cédrové kanoe v tvare indiánskych kôrových lodí z doby kamennej reže ligotavé vlnky. Za mnou sa vzďaľuje hrušovská zdrž, ktorá rozdeľuje časť vody Dunaja do starého koryta a zvyšok do plavebného kanálu gabčíkovskej priehrady. Široký lán vody po priamke pretína nížinu, aby sa po 40 kilometroch opätovne spojili do jedného toku. Megastavba Gabčíkovo-Nagymaros mala pozostávať ešte z druhej priehrady pod Ostrihomom, kde Dunaj robí medzi vrchmi veľké S. Keď Maďari z projektu vycúvali, oklieštený variant C posunul plánovanú zdrž z úrovne Dunakiliti ku Čunovu, čím ušetril kus maďarských lužných lesov po pravej strane.

Staré koryto Dunaja je zasnená rieka lemovaná lesmi, ako dedinská cesta, ktorú nahradil diaľničný obchvat. Voda prúdi uspokojivým tempom 3-4 km/h. Doprava sa odpájajú tri ramená, napájajúce maďarskú vnútrozemskú deltu – dobrodružnú spleť ramien v hustých lesoch. Mám ich dôkladne preskúmané, vrátane niekoľkých zimných nocľahov. Minulý rok bola v ramenách extrémna záplava; blato na stromoch siahalo dva a pol metra nad hladinu a v úzkych kanáloch namriežalo stromy tak, že som musel loď preťahovať cez strmé brehy.

Tok sa postupne zvoľňuje, ako sa blížim ku nedokončenému stupňu Dunakiliti. Dunaj tu rozdeľuje umelý ostrov – pravé rameno ide cez plavebnú komoru a ľavé preteká širokou perejou z veľkých balvanov. Prenáška mi zaberie sotva 10 minút. Pod perejou miniem niekoľko ostročekov a Dunaj opäť zrýchli. Chvíľami pripomína chorvátsku Drávu. Pri pádlovaní kľačiac striedam strany a snažím sa zaberať kolmo, neohýbať ruky, pracovať chrbtom a vratný pohyb pádla vo vzduchu robiť ostrím proti vetru. Je to podobné ako pri behu: rukami kmitať popri trupe a nie popred, hlboko vydychovať, našľapovať trochu viac vpred a hlavu trošičku predkloniť, ale nie tak, že si škrtím dýchanie. Zaujímavé, že do správnej techniky sa človek musí neustále nútiť.

Po 20 kilometroch sa objaví prístav kompy s reštauráciou. Zaparkujem Emily na betónovej rampe a neprirodzeným krokom sa odkačkám hore schodmi na kofolu a kávu. Teta so silným maďarským prízvukom mi venuje prázdne fľaše a upozorňuje ma, že voda na WC je nepitná (zabudol som si doma dvojlitrovku k 5-litrovej bandaske). Odrazím sa z betónovej rampy do hlavného prúdu a dúfam, že štrková pláž, na ktorej plánujem prespať, nebude pod vodou. Vysoký Dunaj siaha do trávnatých brehov a občas aj kúsok do lesa.

Po ďalšej hodine a pol sa slnko skláňa ku obzoru a starý Dunaj sa spája s vodným dielom. Štrková pláž na maďarskej strane je zaliata až po prvé stromy, ale vylodím sa na fajnom mieste, kde sa akurát zmestí stan, na hrubom koreni sa dá pohodlne sedieť a kanoe sa uloží na trávu povyše. Ako rímska légia, čo pri pochode každý večer stavala tábor obohnaný drevenými kolmi, vykladám z lode veci, staviam stan, pripravím si veci na spanie, zazipsujem sieťku proti prípadným komárom a zhruba sa umyjem špongiou na loď. Za trištvrte hodiny chladím v britskom ešuse francúzsku polievku z prevarenej vody a poškuľujem na rýchly čln maďarskej pohraničnej stráže, chlap našťastie hľadí hore prúdom. Keď som 3 roky nazad splavoval Drávu, bol som vybavený povolením chorvátskej kanoistickej organizácie (získaným pochybným spôsobom), kde mi bolo prísne zakázané čo len zastať na maďarskom brehu a keď už tam človek stroskotal, mal bežať nahlásiť sa na najbližšiu policajnú stanicu, akože pas mater, koji vrag??

Nemecké armádne MRE (Meal Ready to Eat) sú dosť dobré, aj keď vonku človek nemá prílišné nároky. Dva malé džemy, dve paštéky, hlavné jedlo, horká čokoláda a Panzerplatten, pripomínajúce tvrdé marínakeksy. Namiesto chleba slúžia celozrnné, na tenko nakrájané plátky Schrottbrot v konzerve. Igelitový sáčok obsahuje instantnú kávu, soľ, mlieko, cukor, čaj a izotonické prášky do vody. Extra sú žltkasté kocky sladkastej chuti, zrejme univerzálne jedlo, keď už nemáš čo iné: sú však nechutné, nasucho sa nedajú jesť a odmietajú sa rozpustiť vo vode. Po curry s ryžou sa nalejem trištvrtelitrom čaju a zaleziem do stanu. Zopár kilometrov povyše blikajú svetlá priehradného múru. Po vnútorných stenách stanu behajú farebné svetlá, ako nocou hučia výletné lode. Sklon pláže je dosť strmý a prvá noc na karimatke je nezvyk, takže zaspím až po polnoci.

O šiestej ráno slnko svieti rovno do stanu. Svet je zelený, zlatý a belasý, instantná káva v ešuse prekonáva akékoľvek ekspresko zo stroja a o ôsmej odrážam do prúdu. Dunaj je stovky metrov široký. Slovenský breh je zväčša regulovaný, na maďarskej strane sú lužné lesy a štrkové pláže. Kde-tu do prúdu vybiehajú kamenné násypy s vŕbami: tu sa zvykne voda točiť vo víroch, alebo sa z hlbín vynárajú akoby obrovské bubliny. Držím sa ďalej v prúde, pretože z týchto javov, ako keby pod hladinou bojovali plesiosaury, som trochu nesvoj.

Obedujem na napoly zaplavenom ostrove. Po Komárno mi chýba niekoľko veľkých oblúkov a záverečná rovina, je to podobné ako vlny diaľnice na trase Senec – Bratislava. Konečne prejdem popod biely most, ale vtok Váhu je ešte niekoľko neznesiteľných kilometrov ďalej. Naproti komárňanskej pevnosti sa na chvíľu mihnú hrubizné múry komáromskej reduty. Keď gróf Adam Forgács v 1663 vydal Turkom po mesačnom obliehaní pevnosť Újvár (Nové Zámky), posádka mohla podľa dohody s Turkami odísť do komárňanskej pevnosti. Tu cisárski Forgácsa obratom strčili do basy.

Za Váhom a trochou civilizácie Dunaj opäť defaultuje na vodu a lesy. Nohy ma bolia z kľačania a na ľavej ruke sa mi robia pľuzgiere. Ponáranie do vody funguje asi ako piť morskú vodu od smädu; nakoniec na ruku navlečiem ponožku. Je to ešte horšie, ale nič oproti tomu, keď ruku v ponožke ponorím do vody. Na olovrant sa zastavím na brehu pod vysokým brehom, porasteným borovicami. Škriabem sa strmým svahom s cieľom odfotiť Dunaj a na jeho brehu maličké zelené kanoe. Ďalej po prúde sa na obzore modrajú vrchy. Tam niekde vteká do Dunaja Hron a týči sa ostrihomská katedrála.

Po desiatich hodinách kľačania ma bolia priehlavky a v neprirodzenej polohe stlačené stehná aj lýtka. Oldschool kanadskí kanoisti vraj, kým sú zamrznuté jazerá, celú zimu prekľačia pred televízorom, aby si nohy neodvykli. Dunaj a čas sa vlečie popoludním; les napravo, les naľavo, modré nebo, hnedozelená voda. Aj lode prestali chodiť, čo bolo akým-takým spestrením, hoc aj za cenu rozvlnenia celého Dunaja. Dávam si za cieľ dosiahnuť dedinu Süttő. Že sa vôbec pohybujem, dokazujú len pomaly ubiehajúce vŕšky na maďarskej strane.

Pred západom slnka zaparkujem na dolnom konci zalesneného ostrova. So zaskučaním vyliezam štvornožky z lode, so zaúpením si ju vykladám na plecia a skladám na trávniku medzi stromami. Chvíľu sedím; tak požuvaný som nebol, ani sa nepamätám. Po umytí sa studenou vodou a špongiou pookrejem. Dnes to bolo 70 kilometrov, ekvivalent 40 km po stojacej vode. Horúca polievka s pečeňovými knedličkami a nemecká konzerva saturujú živinami ruky, nohy a chrbát. Konečne dôjde na hrozivý čierny nôž s dvadsaťcentimetrovou čepeľou: špičkou si opatrne prepichujem pľuzgiere. Zazipsujem sa uspokojene do stanu a tentoraz mi nevadí nič, pretože ihneď zaspím. Na zajtra mi zostáva 25 kilometrov, čo prejdem ľahko do obeda. Potom sa vyvalím na deku pod ostrihomskou katedrálou a zožeriem horkú čokoládu Bundeswehru ako odmenu.

Ráno som o šiestej hore. Je trochu zamračené a voda sa mi zdá studená. Spravím si spoločnú fotografiu s Emily a vrhneme sa do lenivého prúdu. Dunaj tu netečie ktovieako, tak vyhľadávam najsilnejší prúd. Na hladine plávajú chumáče z topoľov a opakovane pozorujem, že najrýchlejší pruh vody býva blízko pri brehu a je iba zo 2 metre široký.

Po ďalších nekonečných oblúkoch, striedaných rovnými úsekmi sa v diaľke zaligoce pozlátená kupola ostrihomskej katedrály. Mám všetko premyslené: k mostu sa priblížim zľava, aby som si cvakol katedrálu aj s piliermi, potom sa prešmyknem na pravú stranu a efektne prirazím k ostrihomskému brehu. Všetko som si popozeral s predstihom na Google Earth. Kým sa suniem pozdĺž slovenského brehu, vyruší ma idiot ma motorovom člne. Ako podobní jebkovia v Bratislave, ide na plný plyn dole prúdom, potom sa otočí a ide na plný plyn hore prúdom. Moje kanoe dobre zvláda bočné vlny, ale ja nie, takže vychrlím nadávky, naplánované na celú nedeľu. Debilko na motoráku konečne zmizne a ja smerujem medzi mohutné stĺpy mosta. Či sa tu Dunaj zužuje alebo čo, tok sa podstatne zrýchli a mňa ťahá rovno na ostrý roh piliera! K tomu sa rozfúka nárazový vietor. Telefón zastrčím do riflových kraťasov a horúčkovito pádlujem do stredu rieky. A do tretice, na náprotivnom brehu parkuje veľká biela loď s namaľovaným okom a ústami. Na hornej palube postávajú cestujúci a so záujmom pozorujú malú zelenú loď, zápasiacu s prúdom. Rozmýšľam vyjsť popri lodi a prešmyknúť sa popred predok na breh. Našťastie mi to nevyjde, pretože prúd, doteraz taký nedeľný, je tak silný, že sa síce pod uhlom priblížim k lodi, ale nedokážem ho prekonať. Hlavy z hornej paluby škodoradostne pozorujú, ako sa otočím a spustím sa popri bielom boku nadol. Lode sú dve, zaparkované tesne vedľa seba. Predstava, že ma, križujúc popred špičky, prúd stiahne do tej medzery…

Prejdem medzi loďou a brehom popod mostík a oceľové laná, zagánim na dôchodcov a konečne zaparkujem na štrkovom brehu pod katedrálou. Ľahnem si na červenú deku, natiahnem nohy a roztrhnem obal na nemeckej čokoláde. Plynúca voda, plávajúce oblaky a nedeľná atmosféra súmestia Štúrovo-Ostrihom. Kým sa zjaví strieborný Passat, príjemne zadriemem.

Text a foto: Juraj Vanovčan